Zakázaná scénka s krasokorčuliarmi, výpomoc hokejistkám a trocha samochvály

Keď mi pred tromi rokmi volala kamarátka z Kanady, že olympijský výbor vypísal konkurz pre umelcov, muzikantov, výtvarníkov, divadelnikov… na prezentáciu svojej tvorby počas športovej olympiády, schuti som sa zasmial. Večer sme sedeli v Nitre na pive, a rozprával som kamarátom hercom veselú príhodu, ze nás pozývajú do Kanady, aby sme otvárali olympiádu, lebo sme najlepší. Všetci sme sa schuti smiali, až kým sme sa – náhodou – všetci naraz nepozreli k vedľajšiemu stolu. Sedel tam chlapík, popíjal pivo a mal oblečené tričko s nápisom “Olympic Games Vancouver 2010“. Bolo to znamenie.

Uplynuli tri roky – a my sme vo Vancouvri. Olympiáda práve začala a my sme priamo v kotli.  Olympiádu sme síce neotvárali, ale už štyri dni pred olympiádou sme sprevádzali putujúci olympijsky ohen. Všade, kde sa zastavil, sme aj my zastavili a hrali divadlo. Za šesť dní, čo sme tu, sme odohrali uz pätnásť predstavení. Chodia za nami nadšení  diváci… Slováci, Česi a Kanaďania… na to sme najviac pyšní.

Všetci nás upozorňovali, ze americké a kanadské vnímanie humoru je úplne iné ako slovenské, a že bude ťažké presadiť sa s naším trochu cynickým, trochu čiernym, trochu brutálnym, trochu nezrozumiteľne poetickým humorom. Ale ukazuje sa, že náš humor je medzinarodný. Alebo môžeme byť ešte viac namyslení a povedať si, že to, čo je dobré, je vždy medzinárodné? A prečo nie.

Hned v prvý deň po prílete sme museli predviest našu produkciu pred cenzorkou z mestskej rady mestskej casti Delta. Zahrali sme všetko, len disciplínu krasokorčuľovanie nie, lebo v nej vystupuje homosexuálna dvojica krasokorčuliarov…aj tak nám ju zakázali hrať. Ale nevadí. My ju hráme. A ľudia sa smejú.

Nechápem, prečo by sa tak všeobecne rozšírený jav ako homosexualita mal zatajovať. Aby sme nepoburovali rodičov detí, ktoré sa na naše predstavenie pozerajú? Lenže prednedávnom som niekde čital, ze kanadská vláda vyčlenila nemalé peniaze na program zameraný na deti v školách, ktorý ma vychovávať k tolerancii a ktorý je zameraný vyslovene na potieranie homofóbie. Tak neviem… Z iného zdroja sme sa dozvedeli, že to je hlavne preto, aby sa niekto z homosexuálov náhodou neurazil, lebo každý sa bojí, aby ho niekto neobvinil  z diskriminácie… akejkoľvek.

Ale nechajme krasokorčuliarov. Neprišli sme sem vyvíjať občiansku aktivitu, ani protestovať, ani riesiť nejaké problémy. Prišli sme sa sem baviť, a ponúkame zábavu aj ľuďom okolo. Už za tých niekoľko dní sa nám podarilo zažiť veci, o akých sa nám nesnívalo.

Napríklad na exhibičnom zápase našich hokejistiek s Ruskami sme počas prestávok vybiehali na ľadovú plochu (bol to štadión tímu Vancouver Giants) aj s celým našim nákladiakom, sánkovali sme sa na starých saniach, lyžovali, a s metlami sme nastrieľali do ruskej bránky toľko gólov, koľko Rusky nastrieľali našim dievčatám počas zápasu. Boli sme vzrušení , lebo plné hľadisko jačalo, pišťalo a my sme si aspoň na chvíľu zažili to, čo zažívajú hokejsti keď strelia gól.

Hrali sme pre školu v chudobnej štvrti Vancouvru. Boli tam malí beloškovia, černoškovia, číňankovia, indiáni. Ked som sa ich pred predstavením spýtal, či vedia kde je Slovensko, nevedeli. A aj im to bolo jedno. A keď som sa ich to isté spýtal  na konci predstavenia, už to vedeli, a tešili sa, že sa idú rozprávať o Slovensku s učiteľom (len aby učiteľ vedel…). Cítili sme sa ako misionári.

Ľudia sú tu veľmi milí. Usmievajú sa a radujú. Myslím si, že to je dobrý prístup k životu. Horšie je, že to tak je často len preto, že tak je to správne, že tak sa to patrí. Že ľudia sa majú usmievať na druhých, aby ich neobťažovali svojimi problémami. Všetci všetkých sa snažia presviedčať, že žiadne problémy nie sú. Ale na našich predstaveniach sa objavujú  úprimné smiechy. Uvoľnené.

Dnes sme hrali v Richmonde. Prebiehajú tam rýchlokorčuliarske disciplíny. Blízko haly je vytvorená veľká zóna pre ľudí, plná atrakcií, stánkov, pódií, kapiel a veľkých obrazoviek. My sme hrali na okraji zóny. Ľudia, čo odchádzali, museli prejsť popri nás. Tvrdili, že všade je nuda, len u nás je dobre. Tešíme sa, keď sa ľudia smejú. A už končím lebo samochvála smrdí, ale z druhej strany, keď sa nepochváliš sám, kto ťa pochváli? J

Boli sme aj na otvorení slovenského reprezentačného domu. Bolo tam veľa známych ľudí… naši hokejsti, bobisti, pán minester zahraničných vecí,  a tiež sa všetci usmievali,  chválabohu. Ale keď začala ľudová kapela vyhrávať „pusť vsegdá búdet solnce“, zamrzol mi úsmev a radšej som odišiel. Sranda musí byť, ale odtiaľ-potiaľ…

Z Kanady Ondrej Spišák, Teatro Tatro (písané 13. februára v noci miestneho času)