Tak, a takto to už ide 11 dní, odkedy sme pristáli na letisku vo Vancouveri. Všetci (so mnou na čele) plní očakávaní a zvedavosti, čo na nás čaká v ďalekej severnej Amerike, 8000 km ďaleko od žien, lások, detí, rodičov a priateľov.
Let bol nádherný. Možno je to pre niekoho samozrejmosť,ale pre mňa to bol obrovský zážitok. Už len preto, že to bol moj prvý medzištátny let. A to rovno ponad krásny Island, Grónsko a ďaleký oceán. Super.
Po pár hodinách spánku sme sa s otočeným rytmom (deň a noc) pustili do posledných úprav na našom divadelnom automate, trochu sa doladili herecké a priestorové záležitosti a šup rovno na ulicu pred ľudí.
No po pravde tam bolo pár Slovákov a pani, ktorá nás ešte kľudne mohla zastaviť a povedať: „Tak toto tu hrať nebudete.“ Nič také sa samozrejme nestalo a mohli sme sa vydať na naše turné po Vancouvri.
Veľmi som bol zvedavý na reakcie kanadského publika a aj po pár varovaniach miestnych Slovákov, že kanadský humor má len prvý plán, som bol nadšený ako to aj tu funguje. Ľudia sa smejú, ukazujú prstami a rozdávajú nám samé superlatívy.
Zvláštne, čakali sme prudérnych Kanaďanov a počas hrania vidím usmiate tváre detí, ich rodičov, ale aj náhodne okoloidúcich. To, že sa tu riadia systémom usmievaj sa aj keď si nasratý, pretože to je slušné, prosím je to ich systém ktorý im vyhovuje.
Ja som len rád a som pyšný na to, že pri pohľade na náš divadelný automat vidím v očiach ľudí čistý nefalšovaný a úprimný smiech. To je to najhlavnejšie a vlastne za tým sme sem prišli.
Čo viac dodať – snáď len to, že sme toho veľa zažili, ale oveľa viac nás toho čaká. Teraz máme tri dni voľna a chceme ísť trochu obzrieť Vancouver a okolie. Tak teda zatial končím, pretože nás čaká nový deň, a vám zatiaľ prajem dobrú noc.
Milan Vojtela, Teatro Tatro (písané vo Vancouvri 16. 2. 2010 o 9:00 miestneho času)
Foto – www.sk-bc.ca